...
Hanka,
neviem, či si tiež mala obdobie, kedy si nevedela svojim rodičom odpustiť, že dovolili komunizmus. Ja mám teraz pocit, že sa nebudem môcť pozrieť do očí svojim deťom, pokiaľ nespravím niečo s tým, čo sa deje tu.
Pozdravujem Ťa zo zeme, ktorá nie je nikomu svätá. Prítomnosť Božia? Neviem, ale ďakujem.
(denník 19.7.2010)
Čo môže byť bizarnejšie ako to, že sa práve nachádzam na palestínskom hip–hopovom koncerte? Cudzinci a miestni sú cca 1:1. Predstavujem si, že podobne to mohlo vyzerať pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi v Československu. Všetci sú šťastní z toho, že sa podarilo aspoň niečo, že môžu byť slobodne spolu. Hoci aj na „hlúpom“ hip-hope. Je fakt, že ak by to bola klasika, postrádalo by to tú undergroundovú príchuť.
Včera večer bola v Abu-Dis posledná, skvelá prednáška. Chlapík z PLO (Palestinian Liberation Organization), vyštudovaný psychlóg a právnik, hovoril o dôstojnosti palestínskeho národa. Neuveriteľne hrdo a pevne. Nie ako radikál, ale ako demokraticky zmýšľajúci intelektuál. Pomenoval to, čo ma tu najviac zarážalo. Ľudia sa neboja. Ani byť dobrí. Skrátka vedia, kto sú. Ako je to možné? Má to niečo dočinenia s vierou? Asi áno. Zatiaľ som nespoznala nič iné, čo by človeka viac zbavilo balastu zbytočných starostí... .
„Riešením je ísť tvrdo po dodržiavaní práv a nie po územných ziskoch a hraniciach. Palestínčania tu boli počas všetkých okupácií, po všetky storočia a nezmiznú. Aj keby som niekedy chcel, Izraelčanov nenávidieť neviem. Stále v nich budem vidieť ľudí a nebudem im môcť ublížiť. Problém je v tom, že pre Izraelčanov my ľuďmi nie sme.“
Po diskusii mi jeden z palestínskych študentov povedal, že väčšina by s týmito názormi nesúhlasila. Chcú späť svoju pôdu. Nebol dôvod neveriť mu. Obrovské kľúče pri cestách a nad vchodom do utečeneckého tábora hovoria jasnou rečou: „We will return... 1967.“
