Poslala som prihlášku aj napriek podmienke ukončenia druhého ročníka, o čom som vtedy mohla len snívať. Na veľkú radosť mojich rodičov ma nezobrali.
Prvého júla som zložila svoju poslednú skúšku. O pár dní na to som dostala mail oznamujúci, že v projekte sa uvolnilo miesto a že ak budem dostatočne rýchla, môžem nastúpiť. Nevedela som, čo robiť. Bála som sa ísť. Nepoznala som nikoho z IFMSA (Medzinárodná federácia asociácií študentov medicíny) ani z IPPNW (Medzinárodná organizácia lekárov za prevenciu nukleárnej vojny – áno, aj mne to najskôr znelo dosť sci-fi ;), ktoré projekt organizovali. Mátala ma predstava, že ma tam niekde zastrelia a nikto sa o tom ani nedozvie. Po obrovských dávkach zhrozenia, ktorých sa mi dostávalo od každého, komu som oznámila svoj zámer a útržkovitých informáciách z médií, niet divu. No kto ma pozná, vedel, ako to dopadne. 12. júla som odletela do Tel Avivu.
13.7. - prvá správa domov:
V medzinárodnej časti tímu je nás osem. Maija z Fínska, Sonya z USA, Katie zo Škótska, Pražáčka Bára, Angličan Johny (študujúci na Oxforde!), Nemec Markus a Egypťan z Londýna Abdo. Všetci majú za sebou neuveriteľné skúsenosti, takže asi tušíte, ako sa medzi nimi cítim. Ale sú veľmi fajn. Naozaj. Dobre sa mi s nimi komunikuje.
Dnes doobeda sme mali úvodné stretnutie na Lekárskej fakulte Al-Quds University (,Al-Quds znamená po arabsky Sväté mesto, teda Jeruzalem). Zoznámili sme sa s palestínskou časťou tímu. 4 dievčatá + 4 chalani. Predstavili nám projekt a premietli film The Occupation (ako názov napovedá, žiaden vyvážený dokument, skôr zbierka krívd, ktorých sa Izraelčania dopustili na Palestínčanoch). Univerzita bola aj teraz plná študentov. Majú toľko predmetov, že cez školský rok ich nestíhajú prebrať. A výuku povinne v angličtine! Stredoškolskú atmosféru silno umocnila skupinka ortodoxne zahalených študentiek fajčiacich na toaletách.
Celý nasledujúci týždeň budeme bývať na dievčenskom internáte v mestečku Abu-Dis. Je omnoho lepší než ten môj v Prahe. Celkovo to tu pôsobí skôr sympaticky a zároveň tak nejako arabsky chaoticky. Trúbenie je národným športom, i keď prítomnosť skupiny mladých cudziniek pravdepodobne tiež zohráva svoju rolu.
Zápisky z Palestíny budem postupne dopĺňať o ďalšie články, zostavené z mojich mailov domov a denníka. Ďakujem, že ste si ma prečítali a dúfam, že si nájdete čas aj nabudúce! :)
